Nicholas Wintzler
Nicholas Wintzler je studentem Fakulty Umění Technické univerzity v Košicích v Ateliéru nových médií, kde je jeho pedagogem výtvarník a originální DIY písničkář Erik Sikora aka Džumelec, na tomto blogu také hojně zmíňovaný. Nicholas Wintzler se věnuje fotografii, malbě a kresbě, práci s videem a také technice zvané fotogrammetrie. V poslední době se bez přípravy vrhnul po hlavě i do hudební tvorby. Na jeho Bandcampu jsem napočítal zatím čtrnáct velmi různých nahrávek: od DIY písničkářství přes freak out až po různé ambientní plochy a domácí sonické experimenty, které se nebojí ztřeštěných zvuků, kakofonického preludování a vůbec zvukových překvapení všeho druhu.
Zatímco některé záznamy zní jako zvláštní recyklovaná na koleně dělaná pop music (Sú to iba pesničky), alba jako Karambol nabídnou proud ztřeštěných hudebních situací, které mnohdy svou vykloubeností připomenou nejradikálnějšíí tvorbu československé neviditelné scény, tak jak jí například předvádělo duo Uražení a ponížení. Těžkotonážní freakfolk s nesrozumitelnými vyřvávanými texty zazní na albu Chrumky Chrumky Poďte Domov (neposlušný, antikultúrny a úpadkový album). U jeho poslechu si můžete představit třeba Jandeka jamujícího s Nirvanou, nebo záhadné folk & country hitovky od táboráku někde v antiparalelním vesmíru.
Album Čertové obrázky a zvuky z hrnca zní přetržitým tokem temné domácí psychedelie, ve které se míchají elektronické zvuky, temné beaty s prozpěvováním lidových písniček a nesourodými útržky textů a sonických situací. Celek zní jako zvláštní, trochu mimozemský radioart. Srdečně doporučuji k poslechu!
ROZHOVOR S NICHOLASEM WINTZLEREM
Jak jsi se dostal k nahrávání a k hudbě vůbec?
V anotaci k albu Karambol píšeš, že se necítíš být hudebníkem. Jak tedy k hudebním záznamům a vůbec k provozování hudby přistupuješ?
Začal som nahrávať koncom roka 2018, pretože ma ten proces fascinoval. Bola ďalšia umelecká poloha mimo tej vizuálnej, ktorú som vtedy ešte aktívne nepreskúmaval. Lákalo ma, čo všetko môžem robiť v rámci toho média. Najprv som si zaznamenával rôzne zvuky, ktoré som upravoval pomocou základných efektov v Audacity. Takto som vytváral dlhé, takmer monotónne ambienty alebo aj zvukové koláže. Zvukové koláže boli zábavnejšie. Často obsahovali hovorené slovo. Také koláže boli charakteristické krátkymi momentálnymi nahrávkami, ktoré spolu nemali nič spoločné. Tie nahrávky som neskôr spájal za sebou alebo prepájal medzi sebou. Bolo tam zaznamenané všeličo a všetko to šumelo. Keď som si minule zo zvedavosti púšťal tie staré veci, ktoré mi ešte zostali v počítači, bol som z niektorých veľmi milo prekvapený. V tých rokoch som nahrával väčšinou cez vstavaný PC mikrofón. S odstupom času stále viac vnímam, že technicky nedokonalý zvuk má vlastne veľmi silný charakter. To ma však naučila aj hudba iných interpretov. Mňa osobne baví napríklad aj to, ak technicky nedokonalý zvuk len trošku vylepším tak, že je počúvatelnejší, no stále obsahuje všetky tie artefakty, s ktorými som ho zaznamenal. Niektoré vystúpia do popredia, iné zaniknú. Chcem tým vyjadriť, že veľmi citlivo sa dá pracovať aj s materiálom, ktorý nie je technicky na vysokej úrovni. Náš cit je dobre pripravený aj na použitie v slabších podmienkach. Záleží len na vás, ktorým smerom chcete ísť a čoho chcete dosiahnuť.
K tomu Karambolu...Bol to v podstate môj prvý pokus o konzistentnú nahrávku alebo aj prvý pokus o koncentrovaný nahrávací proces (august 2021). Sú to trojstopové improvizácie bez správneho použitia hudobného nástroja a takmer bez exaktného jazyka. Počas nahrávania som sa zameriaval hlavne na to, ako zachytiť a koncentrovať do jedného bodu momentálne vnútorné prežívanie. To bolo jediné, na čo som sa vtedy sústredil. Čiže akási forma akčného umenia zameraná na koncentráciu a následné zachytenie voľných asociácií či prúdu vedomia, ale bez vizuálnej informácie. Mohol by som to ohraničiť ako formu meditácie s inklináciou k medzinárodnému umeleckému hnutiu Fluxus, ktoré dnes ešte stále trochu funguje. V tých nahrávkach hrám na kazoo a rozprávam náhodný, často improvizovaný alebo aj nezrozumiteľný text. Dnes už túto nahrávku nepovažujem za dôležitú. Tým ju však nedegradujem. V rámci môjho portfólia je Karambol stále podstatným vývojovým míľnikom. Bez tejto nahrávky by som sa nepohol ďalej. Vtedy som ju robil s plným nasadením a najlepšie ako som vedel. Teraz je z nej uzavretá kapsula s informáciou nie len o dobe a mieste.
Jedno z tvých alb nese název „Sú to iba pesničky“. Jak vnímáš médium písničky, v čem tě inspiruje a v čem tě třeba omezuje?
Priznám sa, že som v živote veľa nepremýšľal o tom, ako vnímam médium piesne/pesničkárstva. Keď sa teraz zamyslím, tak to médium pre mňa bolo aj je jasné skôr v citovej rovine. Rozumiem tomu, ale nepremýšľam o tom. Pesnička by mala obsahovať aj spievanú časť, nie? Čiže nejaký text. Tak sem napíšem o textoch.
Keď začnem písať text, ktorý je výhradne k pesničke, tak skôr či neskôr v nejakej pesničke skončí. Veľká časť mojich textov je forma reflexívnej lyriky. Ďalej by som ju priblížil pojmom „mytologická“. Tento pojem už nejakú dobu ohraničuje podstatnú časť mojej tvorby naprieč médiami. Mytológie môžu mať akýkoľvek pôvod, môžu vzniknúť pri rôznych príležitostiach. Tie moje mytológie sú väčšinou osobné. Takéto mytológie u mňa najčastejšie vznikajú v momente. Zvyknem to nazývať aj momentálnym vhľadom do nesúrodých vecí. Prichádza to náhle, trvá to niekoľko minút, potom to zmizne. Zvláštny pocit. Čo sa týka celkovej kreativity, tak tento vhľad je myslím aj mojím hlavným hnacím motorom. V mojom repertoári tak nájdete text o žabe, o železničiaroch a ich činnosti, o klzkých rybách, o odraze v plastovej fľaši atp. Občas (ale málo) sa mi stane, že proces písania textu má konzistenciu a moju sústredenosť. V takom prípade napíšem aj to, čo chcem skutočne vyjadriť (alebo sa k tomu aspoň priblížim). Spev by mal byť súčasťou piesne, píše wikipédia. Vnášam ho tam odhadom (čiže kde ako sedí, tam ho nechám). Spievať som sa naučil po svojom.
K samotnému albumu...nazval som ho „Sú to iba pesničky“ lebo som dielo nechcel tematizovať. Napriek názvu nájdete v albume aj päť výhradne inštrumentálnych skladieb. Vo finále bol tento celok tematicky nejasný. Tvaroval som ho takmer desať mesiacov. Raz mal byť výhradne komplexne inštrumentálny, neskôr ľahko improvizovaný, nakoniec aj pesničkový. Keď som dielo uzavrel, napadlo mi, že by bolo lepšie nazvať ho na spôsob voľných „denníkových“ nahrávok (čiže ako Recordings 2015-2018, Live sessions...). Nechcel som však vyznieť bežne, tak som podobné názvy preložil, parafrázoval, pridal punc ľudovosti a vytvoril ten posledný na konci radu.
Ak práve pracujem na hudobnom albume a už na ňom pracujem dosť dlho na to, aby som si v hlave konečne uzatvoril to dočasné váhanie o tom, či to bude iba ten hudobný album alebo aj niečo viac, tak to väčšinou bude iba ten hudobný album bez výrazných presahov. Potom sú však polohy tvorby, kde hudbu prepájam napríklad s videom (teraz nemyslím hudobný videoklip). Napríklad mám sériu tematických videoartov s názvom „bublina z obyčajnej vody“, do ktorých často komponujem krátku hudbu s podobne naivným výrazom, ktorý celkom prirodzene a bez vynútenia vnášam aj do hudobných albumov. Ešte toľko, že ak prepájam média, tak oveľa viac prispôsobujem jedno tomu druhému.
Na některých nahrávkách se podílí i další lidé. Jak funguje u tvé hudby spolupráce? Co ti přináší a v čem je případně lepší zůstávat solitérem?
Spolupráce sú fajn, vedia byť aj zábavné. Nemám ich až tak veľa. Nestalo sa mi ani to, že by ma oslovil niekto úplne neznámy. Väčšinou to boli kamaráti a väčšinou som to inicioval ja a oni/ony radi/rady súhlasili. Tiež vnímam rozdiel v tom, či sú to osobné spolupráce alebo spolupráce na diaľku. Jasné, že všetky sú fajn, no najlepšie sú tie osobné. Veľmi dobre sa mi spolupracuje s ľuďmi, s ktorými mám vybudovaný dlhodobý pevný vzťah. Solitérstvo si predstavujem ako očakávaný búrkový mrak, z ktorého keď naprší na zem, tak vám z nej vyrastie niečo pekné. Solitérstvo je samota. Prílišná sebarealizácia je samota. Pre mňa je to ten čas, kedy som sám so sebou a skutočne sám sebou. Vie to byť ako zlé, tak aj dobré. Veľa sa naučím a zistím o sebe množstvo informácií. V tej mojej samotke vznikla veľká časť tvorby.
Jak na tebe působí zpětně tvé nahrávky? Poslechneš si je někdy znovu, nebo jsou pro tebe uzavřenou konzervou minulosti, ke které se nevracíš?
Počul som/Čítal som už také, že niekto to považuje za uzavretú kapitolu, ku ktorej sa nevráti. Rozumiem tomu. U mňa je to trochu inak. Dosť sa ešte nejaký čas mentálne aj fyzicky vŕtam v tom, čo som mohol spraviť inak. Často si predstavujem, dookola prstami samému sebe naznačujem, ako uberám či pridávam napríklad ekvalizér na konkrétnych frekvenciách. Vo vizuálnom umení je to zase opakovaná mentálna vizualizácia toho, ako v konkrétnych častiach obrazu pridávam napríklad päť percent kontrastu alebo uberám tri percentá jasu z celkového obrazu. Vytvára to úzkosť, no viete čo je ešte väčšia úzkosť? Keď na to chcete len tak bez riešenia zabudnúť. Preto ešte nejaký čas po vydaní otváram programové súbory a šprtám. Je to mierna črta obsedantnosti mám pocit. Mne osobne tá črta indikuje, že výtvarník je dosť zžitý s tým, čo robí. To pre mňa znamená, že preferovaný spôsob spracúvania a pretvárania je zároveň aj jeho plnohodnotnou formou komunikácie s vonkajším svetom. Čiže to nie je iba koníček, ale aj spôsob života. No a čo k tomu ešte... revízia vlastnej tvorby je večná neuróza.
Do jaké míry je, myslíš, tvůj hudební materiál pochopitelný pro lidi zvenčí? Máš nějaké posluchače nebo nějakou zpětnou vazbu na svou tvorbu?
Existujú ľudia, ktorí moju hudbu počúvajú. Nie je ich veľa. Niekedy ma prekvapí, že si niekto chváli tú najmenej dostupnú súčasť mojej digitálnej diskografie. Čo sa týka spätnej väzby, ľudia mi občas napíšu čo si myslia. Teraz, po vydaní posledného albumu mi veľa ľudí napísalo, že sa im páčil. Tiež existuje človek, ktorý žije niekde na Floride v Spojených štátoch. Ten píše blog nie len o tamojšej UG/DIY scéne. Je to taký formát ako Jablkáďalekoodstromu.sk v štáte Slovenskom. Ten človek si pred pár rokmi kúpil päť mojich albumov z Bandcampu a odvtedy píše recenzie skoro na všetko, čo vydám. Je to milé, teší ma to, pozdravujem runicreviews.com. Pred pár dňami mi napísal, že hudbu z môjho najnovšieho albumu počúval dookola počas jeho dosť depresívneho obdobia, pretože mu svojím spôsobom pomohla prežiť niekoľko temných chvíľ. No tak teda do akej miery je môj hudobný materiál pochopiteľný pre ľudí z vonku? No.. Osobne som mal v rôznych obdobiach od ľudí aj rôzne očakávania. Očakávania sú ľudské a aj legálne, nie? Mal som obdobie, kedy som oveľa viac očakával, že si ľudia vytvoria iba ich vlastný myšlienkový konštrukt bez toho, aby som im predpísal, čo by si mali myslieť. Aktuálne som v období, kedy považujem prenechanie interpretácie iba na diváka za alibizmus, umenobizmus, umelobiznis či čo? Myslím si, že každý umelec by mal dať najavo, čo chce svojim dielom povedať. Ak nie verbálne, tak písomne. Ak nie veľa, tak len trošku. Fakt stačí len málo. Hlavne niečo podstatné, čo by bolo zároveň aj autentické. Niečo také, čo by divákovi alebo poslucháčovi pripravilo celkom dobrú pôdu pre rast ďalšej myšlienkovej mapy. Jasné, že všetci si pomyslíme aj to vlastné, ale niet nad čistotu autorského výkladu. Ja rád píšem blogy o mojom kreatívnom backgrounde. Je to forma sebareflexie, ktorá ma naučí veľa o sebe aj o tvorbe. Pre druhých to môže byť zábavné, náučné, inšpiratívne alebo aj provokatívne čítanie. Na druhej strane, ja mám radosť, že môžem napísať o niečo viac.
Čím se cítíš ovlivněn a čemu bys řekl, že je tvoje hudba podobná?
Nebo máš nějaký ideál, jak by tvá hudba měla znít?
Určite sa cítim byť ovplyvnený viacerými interpretmi. Pri tvorbe veľa premýšľam o Andrejovi Šebanovi, Martinovi Burlasovi, Ľubovi Burgrovi... Džumelec, Samčo, a tak ďalej. Cítim, že títo a im podobní umelci ma dosť formujú. Ak môžem, rád si čítam o tom, akým spôsobom a s akou citlivosťou rôzni hudobníci vnímajú svet okolo seba. V takých textoch, úvahách či rozhovoroch nachádzam vety, ktoré ma dovedú k obdivu interpreta ale aj vety, ktoré mi ukážu, čo som si doteraz nevšímal. Myslím si, že vnútorná citlivosť alebo aj dĺžka, náročnosť a komplexnosť procesu, ktorým spracúvame rôzne informácie z vonkajšieho prostredia, je dôležitejšia ako technika hrania. To je zároveň aj čiastočnou odpoveďou na to, čím sa cítim byť ovplyvnený najviac. Najmä množstvom informácií z vonkajšieho prostredia. Všetky tieto informácie skôr či neskôr pretvorím. Čo sa týka toho ideálu, ako by moja hudba mala znieť, je to jednoduché. Ako multimediálny umelec si už niekoľko rokov uvedomujem (a to som si to niekedy neuvedomoval), že finálne dielo, nech je pretvorené akýmkoľvek spôsobom, vyzerá alebo znie vždy inak ako ten ideál v hlave. Znie to trochu smutne, no ja si myslím, že tá skutočnosť je aj tak lepšia než to, čo bolo najprv iba v hlave. Čiže ako píšu ľudia z facebookových citátov, vravia motivační rečníci a majú majitelia peňazí, je to iba v hlave. Je perfektné, keď po strašne dlhej dobe zistíš, že ti v hlave bežia nejaké psychické procesy. Ale čo s nimi ďalej?
Komentáře
Okomentovat